Variusovi šľahal do úzkej tváre silný zimný vietor. Na jeho krátkych čiernych vlasoch ležala tenká vrstva snehu, pretože husto snežilo a zdalo sa, že to tak bude najmenej do východu slnka. Varius si už takmer necítil nohy a aj keď mal na sebe kožušinou zateplené oblečenie bolo mu zima. Tvár mal celú červenú, pálila ho a nevedel ako dlho v týchto podmienkach ešte vydrží. Hlasno zaklial a spadol na kolená. Nohy si už vôbec necítil. Chvíľu sa držal a snažil sa postaviť, no nedarilo sa mu. Vytiahol z pošvy dlhý meč a zabodol ho do snehu. Podoprel sa a pomaly sa dvíhal. Zdalo sa, že meč túto záťaž znášal dobre. Varius sa s vypätím všetkých síl postavil a s mečom, o ktorý sa podopieral sa vybral vpred.

 Istota, že ide správne ho aspoň trochu hriala. Pomaly pokračoval ku kopcu. Meč schoval do pošvy a opatrne sa šplhal hore. Trvalo veľmi dlho než sa dostal na vrchol, kvôli bodavej bolesti v bokoch. Tam si ľahol a chvíľu oddychoval. Keď sa otočil, uvidel malú osadu. Bola ohradená drevenými hradbami a pri bráne stáli dvaja vojaci s halapartňami. Variusovi padol kameň zo srdca.

 Toto musela byť Narmidia. Jediná osada široko-ďaleko. Cesta sem ho takmer stála život. Vzdať to teraz by bolo šialenstvo, pomyslel si. Postavil sa a neisto kráčal dolu kopcom, pretože sa nechcel potknúť, ale nedokázal sa sústrediť. Len so šťastím zbehol z kopca bez nehody. Znovu vytiahol meč a podopierajúc sa ním pokračoval k dvom vojakom. 

Už prichádzal nový deň. Prvé lúče slnka vychádzali a Varius krívajúc dorazil k dvom vojakom. Obaja si ho všimli, ale nereagovali. Zasunul si meč do pošvy a pristúpil bližšie k tomu čo stál napravo od brány a povedal:

„Zdravím, pane. Dovolíte mi prejsť cez túto bránu?“

„Nepúšťame do mesta každého vandráka čo ide okolo. Aj keď musím podotknúť, že veľa ľudí tadiaľto nechodí.“ podotkol vojak. „Čo ťa sem privádza?“

„Poslanie. Niečo čo tu musím vybaviť. Dlho som cestoval kým som sa sem dostal. Počasie mi príliš neprialo, no som tu a úprimne vás prosím, aby ste ma pustili.“

„Hm... neviem, neviem. Zdá sa mi, že v tomto období by sem chodil len blázon. Ale vidím, že smrť vás len obchádza. Cesta sem musela byť hotové muky.“ pousmial sa vojak. „Pokračuj človeče. Najlepšie bude keď sa zastavíš v krčme „U slepého psa“. Tam sa ti dostane hojnosť jedla a pitia, možno aj nocľah. Ak máš teda peniaze.“

„Ďakujem vám, úprimne vám ďakujem!“ povedal Varius.

Obišiel stáže a pokračoval cez bránu po kameňmi vydláždenej ceste až ku krčme „U slepého psa“. 

Bola to malá budova, z vonku vyzerala ako nová. Cez okná nebolo vidieť dnu, pretože boli zastreté červené závesy. Dvere boli drevené, pekne vyrezávané asi od nejakého majstra tesára a nad nimi stál veľký nápis: „U slepého psa“.

Varius jemne otvoril dvere a vošiel dnu, potom ich aj opatrne zatvoril. Na jeho počudovanie neboli ako väčšina krčmových dverí, ktoré zaškrípali tak hlasno, že zobudili celú krčmu a upozornili na príchod nového hosťa. Tieto dvere ani nemukli. Sadol si teda ku stolu pri dverách, blízko krbu, aby si ohrial skrehnuté údy a počúval o čom sa bavili miestny. O chvíľu k nemu prišiel krčmár.

„Čo si pán želá?“ spýtal sa krčmár a pozrel na Variusa.

„Pivo a niečo na jedenie, prosím. Stačí mi aj kúsok pečeného mäsa s chlebom.“

Krčmár prikývol a vošiel do dverí niekoľko krokov od stolu – bola to asi kuchyňa. Dosť dlho trvalo kým sa odtiaľ znovu vynoril s drevenou misou a obitým pohárom v ruke. Položil ich na stôl pred Variusa a prisadol si k nemu.

„Nie si tunajší že?“ šepol k nemu krčmár.

„Nie, nie som. Prečo sa pýtate?“ čudoval sa Varius.

„V zime sem chodí len málo ľudí. Väčšina čo sa sem rozhodnú ísť aj tak neprežijú cestu. Prečo si sem prišiel, chlapče?“

Varius sa posunul bližšie ku krčmárovi. „Hľadám jedného muža. Viem, že sem prišiel pred niekoľkými dňami. Je vysoký s krátkymi šedivými vlasmi a dlhými fúzmi. Musím ho nájsť... nebol tu náhodou?“

Krčmár sa odtiahol a vystrašene sa pozrel na Variusa. „Bol. Bol tu. Ale už ho nechcem nikdy vidieť. Najprv sa zdal ako normálny starec. No keď som sa ho začal pýtať, tak prevrátil stôl a pri odchode zhodil moju ženu na zem tak silno, že jej zlomil ruku. Bastard jeden. Keď sa sem vráti bude hneď o hlavu kratší.“

„To som rád, že máme podobné úmysly s tým ako by mal skončiť.“ pousmial sa Varius. „Je to černokňažník z juhu. Volá sa Rastus. Hľadám ho už dobré dva roky. Mám s ním... nevybavené účty. Pomôžete mi ho tu dostihnúť?“

„Veľmi rád, priateľu.“ povedal krčmár a postavil sa. „Ako sa vlastne voláš?“

„Varius, syn Karielov. A ty?“

„Blodgar, syn Haltov.“

„Dobre Blodgar, spravíme to asi takto: ak mi poskytneš nocľah najradšej by som sa prespal. Mám úplne stuhnuté údy a hlava mi ide prasknúť od bolesti. Potom sa dohodneme a pôjdeme toho naničhodníka nájsť. Ak sa s ním stretneme bojovať budem ja. Je nebezpečnejší než vypadá.

Súhlasíš?“ vysvetľoval Varius.

„Hm... najradšej by som ho zabil vlastnými rukami, ale nechcem kvôli rodine riskovať.“ premýšľal Blodgar nahlas. „Budiš. Bojuj teda ty. Ale ak budeš čokoľvek potrebovať, môžeš sa na mňa spoľahnúť.“

„To som rád. Ale teraz potrebujem hlavne posteľ v ktorej si oddýchnem.“

„Samozrejme poď za mnou.“ hneď ako Blodgar dopovedal otočil sa ku schodom, prišiel k nim, a spolu s Variusom po nich vyšli.

Na druhom poschodí bolo niekoľko malých izieb, kde Blodgar ubytovával nocľažníkov. Platili mu tridsať zlatých mincí na noc, ale pre Variusa spravil výnimku. Izbu bude mať prenajatú zdarma, dokým sa sám nerozhodne odísť. Teda aspoň tak sa spolu dohodli.  

Blodgar ukázal Variusovi jednu z izieb krčmy. Bolo tam celkom útulne, mäkká posteľ, teplá perina a hladký vankúš. Po stenách viseli mnohé obrazy od známych aj neznámych umelcov. Jeden Variusa zaujal. Bol na ňom drak bojujúci so skupinou dobrodruhov. Dvaja ľudia, elf a gnóm. Varius ten obraz poznal z nejakej knihy, no nebol si tým úplne istý. Ľahol si teda do postele a hneď zaspal.

Schyľovalo sa k večeru. Varius sa vytrhol zo sna a rýchlo otvoril svoje hnedé oči. Obzeral sa po miestnosti z rohu do rohu. Pretrel si oči a pri okne uvidel nejasný tieň. Zhrbená postava v róbe na neho upierala temný zrak.

„Vedel som, že ma budeš prenasledovať.“ šepol po chvíli mlčania tieň.

„Kam utečieš teraz? Hlbšie na sever? Alebo späť na juh?“ sykol na neho Varius a pátral rukou po meči, ktorý ležal na stolíku vedľa postele.

„Nie. Už nie. Nebudem utekať. Stretneme sa tu. Naše meče sa stretnú zajtra. Ale teraz spi. Spi a priprav sa na... svoju smrť Varius, zatratený!“ tieň sa prudko otočil a obratne vyskočil von oknom.

Varius vedel, že Rastus až taký zbabelec nie je, aby ho napadol v spánku. Ľahol si teda a pokúsil sa zaspať. No kvôli obavám sa mu to nepodarilo. 

Bola hlboká noc keď do izby vošiel Blodgar a zobudil Variusa. Priniesol nejaké ovocie a vodu. Varius sa občerstvil a vysvetlil Blodgarovi, že Rastus ho večer navštívil. Nevedel síce kde sa ich súboj uskutoční, ale vedel, že sa naň musí pripraviť. Napísal na pergamen niekoľko vecí, ktoré bude potrebovať. 

Drôtená košeľa, Kožené nohavice, Helma, Plátová zbroj a chrániče. 

Blodgar zobral pergamen a jemne ho zvinul. Vyrazil von z izby ku kováčovi a ku krajčírovi. Trvalo veľmi dlho kým sa vrátil, ale priniesol všetko čo bolo napísané. Musel zaplatiť kopu peňazí no veľmi mu to neprekážalo. „U slepého psa“ bola jediná krčma v osade, čiže zarábal dosť peňazí aby si to mohol dovoliť. Kováča aj krajčíra vytiahol z postele hroziac že bude chcieť splatenie dlhov. Obaja hneď spravili čo Blodgar kázal. 

Svitalo. Varius si obliekol drôtenú košeľu a na hlavu si nasadil helmu. Natiahol na seba kožené nohavice a všade pripevnil plátové chrániče. Zbroj sa mu moc nepáčila, pretože sa zdala slabá a to by sa mu mohlo stať osudným. Škoda, že nemal čas ju vymeniť.

Na nohavice si pripevnil meč a keď bol konečne pripravený odhodlane vykročil k dverám. Na chvíľu ho ešte zastavil Blodgar, ktorý stál na chodbe.

„Dobré ráno chlapče.“ pozdravil Blodgar. „Chcel som ti len popriať veľa šťastia. A aby si vedel, nemáš u mňa žiaden dlh. Stačí keď ten špinavec zaplatí za to, že ublížil mojej žene.“

„Zaplatí Blodgar. Sľubujem.“ povedal isto Varius a pokračoval chodbou dolu schodmi, až ku vstupným dverám.

Vyšiel z krčmy a zistil, že prestalo snežiť. Aspoň jedna dobrá správa, pomyslel si. Po malej osade sa prechádzali len deti, málokedy nejaký dospelí – tí boli buď v krčme, alebo u seba doma. Varius pomaly kráčal naľavo od domov. Stále sa obzeral kým si nevšimol tieň vchádzajúci do slepej uličky. Vedel kto to je a rozhodol sa ho sledovať.

Stál tam, na konci uličky otočený prichádzajúcemu Variusovi chrbtom. Nehýbal sa len potichu zariekaval. Jeho hlas pridával na intenzite a o chvíľu to znelo ako škrípanie zubov. Varius  o krok cúvol a potom sa znovu priblížil. Nečakal a nalial si na brnenie elixír, ktorý by ho mal ochrániť proti černokňažníkovej mágii, ale nebol si tým istý. Elixír mu daroval jeden mág už pred dvoma rokmi, keď jeho púť začala. Možno sa odvtedy jeho účinok vytratil.

Rastus nakoniec prehovoril ľudským hlasom. „Konečne sa stretneme. Tvárou v tvár v boji. Muž proti mužovi. A ja konečne dokončím moju úlohu. Zabijem posledného muža z rodu Kariela Drakobijcu.“

Varius konečne pochopil čo bolo na obraze v jeho izbe „U slepého psa“. Bol tam jeho otec s Rastusom a ešte dvomi spoločníkmi, keď šli zabiť draka. Vtedy vznikla tá nenávisť medzi Karielom a Rastusom. Černokňažník Karielovi nikdy neodpustil, že ho kvôli nemu vylúčili z rádu mágov, preto zabil najprv Variusovho dedka, potom otca a teraz sa chystá zabiť aj jeho. Priviedol ho sem, pretože Dračia Jaskyňa, odkiaľ drak každú noc vyšiel aby vypaľoval dediny na juhu, bola v neďalekých horách kúsok od Narmidie. Tam kde tento spor začal tam aj skončí.

„Prenasledoval som ťa, len čo som sa dozvedel že si to bol ty, kto zabil môjho otca. A teraz sa pomstím.“ Varius dopovedal a tasil meč.

„Uvidíme, kto sa pomstí.“ zasyčal Rastus a otočil sa. Nato prudko skočil a vo vzduchu vytiahol meč.

Varius mu skočil oproti a ich meče sa vo vzduchu stretli. Zarinčal kov o kov. Obaja spadli na zem a pokračovali v súboji. Variusovi sa podarilo vystihnúť chvíľu keď si Rastus nekryl nohu a všetkou silou mu do nej zasekol meč. Černokňažník skríkol od bolesti a udrel ho do hlavy. Obaja cúvli a nabrali síl, pričom sa pokúšali nemyslieť na bolesť.

O chvíľu sa Varius rozbehol a so skokom vrazil do Rastusa. Zvalil ho na zem a stúpil mu nohou na hrudník. Zatlačil a Rastus zakvičal:

„Ty zbabelé psisko. Nechcel som čarovať. Ale ty si ma k tomu donútil“

Variusa uchopila nadľudská sila a odhodila ho niekoľko krokov dozadu. Teraz ležal na chrbte on. Sila ho stále držala a vzpieranie mu nepomáhalo. Rastus k nemu o chvíľu pristúpil a smial sa mu do očí.

„Každý z tvojho rodu bol možno dobrý šermiar a bojovník, ale nedokázali ste sa ubrániť sile väčšej než ktorákoľvek iná. Mágia zabila tvojho dedka, otca... a ku koncu aj teba samého Varius!“ povedal a smial sa naďalej černokňažník.

„Áno, poznám tie povedačky, že môjho otca zabil letiaci oheň. A pochopil som, že je to pravda, až keď som sa dopočul o tebe. O mágovi ktorý sprevádzal môjho otca a tých dvoch k drakovi. Dozvedel som sa o Rastusovi, ktorý chcel zradiť kruh mágov a môj otec to zistil. O tom, ktorý zabil môjho otca, pretože povedal rade najvyšších mágov, že si sa spolčil s černokňažníkmi.“ hovoril Varius a pozeral pritom súperovi do očí.

„Si informovaný Varius. To teda si, o tom niet pochýb. Ale na tom už nezáleží!“ zareval Rastus a jeho ruky zažiarili ostrým svetlom. Vyletel z nich oheň spojený do akéhosi guľatého útvaru. Táto „ohnivá strela“ vytvorená mágiou letela priamo na Variusa. Sila ktorá ho držala povolila a mohol sa hýbať. Schmatol meč, ktorý ležal kúsok od neho a vyskočil na nohy. Uvidel strelu, ktorá bola už pred ním a nedokázal sa jej vyhnúť. Narazila do jeho zbroje, akoby sa skĺzla a potom sa odrazila účinkom zázračného magického elixíru, ktorý si nalial na brnenie. Rastus sa zamračil a z rúk mu vyletela ďalšia strela. Tentoraz bol Varius pripravený a bezpečne sa jej vyhol tak aby narazila do steny.

„Nakoniec ani mágia nie je neporaziteľná!“ skríkol Varius a rozbehol sa k Rastusovi s mečom pripraveným na zabodnutie nepriateľa.

Černokňažník prekvapený nestihol Variusa odhodiť, no bohužiaľ stihol vyriecť nejaké zaklínadlo. Keď Varius bodol, meč sa zlomil o silné magické pole ktoré obklopovalo Rastusa.

„Mýliš sa Varius. Mágia je ako nekonečná rieka. Ja som sa do nej ponoril a vždy mi pomôže keď to potrebujem. Vždy sa nájde nejaké kúzlo ktoré ma ochráni, nejaké mŕtve rameno kde sa môžem skryť.“ zasnene prednášal Rastus.

„No teraz to ukončime.“ zareval nakoniec.

Chytil Variusa pod krk takou silou že mu ho drvil. Pritlačil ešte viac a Varius strácal vedomie. Prestával vnímať zvuky naokolo, no počul hlas ktorý mu hlave čosi rozprával. Bola to jeho zblúdilá myšlienka, ktorá mu vravela: Musím pomstiť... musím dokončiť čo som pred rokmi začal! Teraz nesmiem povoliť!

Rastus sa vzrušene pozeral ako zabíja posledného muža z rodu tých, kvôli ktorým ho vylúčili z rádu mágov a nechali ho ako odpadlíka blúdiť ďaleko od civilizácie. Všetku vinu zvalil na tento rod. Tento prekliaty rod! ako to často hovoril. A teraz nastala konečná odplata. Čas kedy sa pomstí, kedy spečatí sľub ktorý dal sám sebe pred niekoľkými rokmi.

„Varius, bol si len dvanásťročný chlapec keď ťa tvoj otec opustil. Mal si len dvanásť keď som ho zabil! A ja nie som zbabelec aby som zabíjal bezmocné decko. No vidím, že za tých päť rokov sa toho moc nezmenilo. Stále si slabý!“

„Možno.“ šepkal pridusene Varius. „Ale mám česť! A nenechám svojho otca nepomsteného!“

Premohol sa. Udrel päsťou Rastusa do tučného brucha a donútil ho aby ho prestal škrtiť. Využil čas kým prekvapený černokňažník stonal, aby sa poriadne nadýchol a oprel sa o stenu. Potom povedal, stále priduseným hlasom:

„Pomstím môjho otca. A môj rod bude žiť! A ty Rastus budeš trpieť za to, že si sa pokúsil vyhubiť moju rodinu!“

„Myslíš? Si slabý! Slabý!“ skríkol nahnevane Rastus.

„A ja myslím, že aj ty.“ sykol a ukázal mu amulet, ktorý mal predtým Rastus na krku. Ten amulet ktorý mu dával magickú silu.

„Ako to?!“ skríkol Rastus.

„Nedával si, si pozor keď si ma škrtil. A tak som si požičal túto vecičku.“ pousmial sa Varius. „Myslíš že neviem čo to je? Myslíš že neviem o kliatbe ktorú na teba mágovia uvrhli po tom čo ťa vylúčili? O tej ktorá ťa dostihne keď prídeš o tento drahokam? Tvoji kamaráti černokňažníci ti pomohli, to áno. Ale len dočasne!

No dosť slov. Teraz konečne po toľkých dlhých rokoch pomstím svojho otca!“

Varius cúvol o krok dozadu a vrhol amulet na zem. Chvíľu letel, akoby boľ ľahší než pierko, no potom dopadol. Dopadol všetkou silou a vymrštil myriady drobných úlomkov, ktoré sa vo vzduchu pomaly vyparovali ako Rastusov život. 

Vrátil sa teda Varius do krčmy „U slepého psa“ a povedal Blodgarovi o tom ako porazil v boji Rastusa. Krčmár mu poďakoval, ponúkol ubytovanie na tak dlho ako bude potrebovať a ešte k tomu sľúbil, že ho vybaví na cestu domov.

Varius pobudol v Narmidi mesiac a pomáhal v krčme ako sa dalo. Robil to aj preto, aby prečkal zimné obdobie a zároveň sa odvďačil veľkorysému Blodgarovi a jeho žene.

Potom sa na začiatku Jari, keď už bolo príjemné počasie, vydal Varius na juh do svojho rodiska a k svojim priateľom. Nastal koniec tomu aby sa hnal za pomstou cez celú krajinu. Teraz sa niekde usadí a bude žiť spokojným životom s pocitom, že splnil to čo sľúbil sebe a svojmu otcovi.